|
Agenda protipožiarnej prevencie nie je typicky lesnícka. Priznám sa, že keď som prvýkrát videl protipožiarny projekt s návrhom protipožiarnych pásov, skončilo to miernou hádkou so zástupcami hasičov (nazval som jeden z pásov diaľnicou). Dodnes sa mi príliš nepáči predstava „rýpať“ v prírode protipožiarne pásy a budovať nádrže na vodu. Ale, žiaľ, realita dáva za pravdu skôr hasičom.
Otepľovanie klímy prináša so sebou aj rastúce riziko požiarov. Medzinárodný tlak na riešenie tejto hrozby je asi rovnako silný ako tlak na posilňovanie ochrany prírody (napr. nariadenie Európskeho parlamentu a Rady ES č. 2152/2003 alebo Štrasburgská rezolúcia S3 z 1. ministerskej konferencie o ochrane lesov v Európe). Navyše, ochrana prírody a protipožiarna prevencia nie sú v rozpore. Dokument Európskej komisie „Starostlivosť o územia NATURA 2000“ napríklad hovorí, že členské štáty sú povinné vykonať preventívne opatrenia proti prírodným pohromám ako sú požiare a záplavy, pokiaľ tieto môžu ohroziť cieľ ochrany území NATURA 2000.
Najortodoxnejší ochranári však sú, ako ináč, jednoznačne proti akýmkoľvek opatreniam. A do boja vytiahli svoju tradičnú zbraň – bagatelizovanie problému. Snažia sa vyvolať dojem, že celý problém si vymysleli lesníci, a že ak aj náhodou niekde niekedy horelo, vždy za to môžu lesníci, ktorí ohne sami zapaľujú svojou neopatrnosťou, že kalamitné plochy sú zelenou oázou a horľavé sú len rúbaniská. Skrátka, že bez lesníkov požiar vlastne ani nemôže vzniknúť.
|
Skúsme sa na príklade (nie len) Tichej a Kôprovej doliny pozrieť, ako sa veci majú naozaj.V prvom rade si musíme jasne povedať, že horieť môže každý les - živý aj suchý, ihličnatý aj listnatý, starý aj mladý. A pokiaľ sa oheň dostane do korún stojacich stromov, je to jedna z najhorších vecí, aké môže človek v prárode zažiť. Riziko vzniku požiarov však závisí od mnohých okolností. Hlavné faktory, ktoré môžu riziko zvýšiť, sú suché počasie a nahromadenie ľahko zápalného materiálu. Nahromadenie tohto materiálu spôsobuje efekt známy z ľudového porekadla „zo suchým aj mokré zhorí“. Pokiaľ horiaca hromada ľahko zápalného materiálu vyprodukuje dostatočné teplo, dokáže zapáliť aj menej horľavý materiál v susedstve, napr. živé stromy a kry, vlhké mŕtve drevo, pôdny humus a podobne. V prípade dostatočného tepla sa ihličie alebo listy vysušia natoľko, že vzniká korunový požiar.Jedným z najľahšie zápalných materiálov v lese a jeho blízkosti je suchá tráva. Je to však materiál, ktorý vyprodukuje pomerne malé teplo a za normálneho počasia sa len zriedka od nej chytia stromy či hrubšie kusy dreva. Tráva zvyčajne zhorí vo forme pozemného požiaru , ktorý stromy s hrubšou kôrou dokážu bez problému prežiť. Hoci takéto požiare zničia zmladenie drevín či menšie kry a postihnú aj hmyz, obojživelníky a ďalšie menej pohyblivé zvieratá a na čas zdecimujú bylinnú vegetáciu, považujú sa za relatívne menej nebezpečnú formu požiaru.
Obr. 3 Zatiaľ najväčší požiar po kalamite v nov. 2004 vznikol 30.07.2005 nad Cestou slobody. Rok a mesiac po požiari vidíme rozsiahle časti kalamitnej plochy porastené ľahko zápalným smlzom Calamagrostis arundinacea. Parodoxne, v dobe vzniku požiaru ho tu bolo podstatne menej. Najväčším problémom počas hasenia boli nespracované časti kalamity. |
Trochu ťažšie zápalné, avšak, pokiaľ je dostatočne preschnuté, dlhšie horiace s vyššou produkciou tepla je raždie a rôzne menšie kusy dreva. Na zem sa môžu dostať rôznym spôsobom. Bežné kusy raždia v živom lese bývaju pri normálnom počasí pomerne vlhké. To isté platí o tzv. opadanke, t.j. opadanom lístí a ihličí premiešanom kúskami vetvičiek.
|
Ochranárski aktivisti radi poukazujú na odpad po ťažbe tvorený haluzinou, vrcholcami stromov a nekvalitnými kusmi dreva, ktoré sa pri tradičných spôsoboch ťažby zvykli ponechávať na mieste. Ide o naozaj pomerne nebezpečný materiál, ktorý sa za suchého počasia môže vznietiť. Obrázky "bordelu v lese", aké ukazujú aktivisti na svojich blogoch sú naozaj reálne a v určitej fáze ťažby sa dajú v lese n ájsť, hoci zďaleka nepokrýva celé rúbanisko, ako sa to občas neznačuje.. Tento "odpad" bráni zalesňovaniu a rastu semenáčikov, preto sa tradične uhadzuje na hromady, kde sa urýchli jeho hnitie alebo sa za daždivého počasia páli. V súčasnosti sa často aj tento materiál z lesa vyváža na ďalšie spracovanie, čo na jednej strane ochudobňuje pôdu, na strane druhej znižuje riziko požiarov.
Ležiace kalamitné drevo je omnoho rizikovejším horľavým materíálom. Ich vlastnosti su ukážeme na nasledujúcich obrázkoch:
Obr. 5 Kalamitné plochy predstavujú veľké nahromadenie kmeňov a korún stromov. Po čiastočnom preschnutí sa už po niekoľkých mesiacoch stávajú ľahko zápalnými. Koruny so suchým ihličím, neskôr už len s tenkými konárikmi dokážu zapáliť aj hrubšie kusy dreva, čím sa vytvára veľké množstvo tepla schopné zapáliť stojaci les v susedstve. Vďaka nepriechodnosti sa kalamitné plochy veľmi ťažko hasia. Veľká časť kmeňov nemá priamy dotyk s pôdou (na jednom konci ich držia korene, druhý koniec sa spravidla opiera o nejakú vyvýčenú podporu), takže nenaberá pôdnu vlhkosť a hnije len veľmi pomaly. Vďaka tomu sa zvýšená zápalnosť týchto plôch udržiava aj 10 a viac rokov. (Stav k 27.9.2006, takmer 2 roky po kalamite). |
Obr. 6 Pri uschýnaní dreva sa postupne olupuje kôra (lykožrút tento proces môže urýchliť) a v dreve sa vytvárajú trhliny. Tento proces zvyšuje zápalnosť hrubého dreva. Stav k 14.5.2007. |
Obr. 7 Časť vyvrátených stromov má korene dostatočne spojené s pôdou a je schopná prežiť a 3-4 roky. Podkôrny hmyz, ale aj vyvrátenie samotné, tieto stromy postupne zabíja, vďaka čomu sa v kalamitnej ploche nachádzajú stromy v rôznom stupni preschnutia zápalné rôznymi spôsobmi. Tento ležiaci smrek kvitne tretí rok po kalamite 14.5.2007. Červené ihličie na vrcholci zasahajúcom do obrázku sprava zas naznačuje, že tento strom uhynul len nedávno ) príčinou smrti bol lykožrút. |
Obr. 8 Napriek tvrdeniam aktivistov, že smlz porastá len vyťažené plochy, táto tráva často tvorí nebezpečnú kombináciu s kalamitnými plochami. Na tejto ploche v spodnej časti Tichej doliny sa pred kalamitou nachádzal riedky lesný porast vzniknutý samovoľne na zanedbaných lúkach a pasienkoch. Po prípadnom zapálení trávy sa oheň ľahko rozšíri na tenké konáre a neskôr aj kmene ležiacich stromov a ďalej do stojaceho porastu. Táto plocha sa nachádza v tesnej blízkosti asfaltovej, turistami využívanej, cesty, takže riziko požiaru je naozaj reálne. (Stav k 27.9.2006) |
Obr. 9 Kalamitné plochy v spodnej časti Tichej doliny patria k tým vo 4. stupni ochrany, na ktorých sa v apríli 2007 začalo so spracovaním kalamity. Po protestoch aktivistov bola sanácia zastavená a plochy ostali v stave aký vidíme na obrázku. Rozrezané odvetvené a čiastočne odkôrnené kmene ostali spolu s raždím ležať na ploche, čo riziko požiarov príliš neznížilo - raždie ležiace na zemi bude asi viac naberať pôdnu vlhkosť a rozkladať sa rýchlejšie. (Stav k 14.5.2007) |
Obr. 10 Porasty smlzov Calamagrostis arundinacea sprípadne C. villosa sa samozrejme nachádzajú aj tam, kde už pred kalamitou bol les preriedený. Táto plocha je napr. na rozhraní medzi stojacim lesom a kalamitnou plochou. V súčasnosti sa takéto plochy rozširujú. (Stav k 27.9.2006) |
Príčiny požiarov
Aktivisti radi upozorňujú, že najčastejšou príčinou požiarov v našom klimatickom pásme je človek a že teda v našej "divočine" budú požiare veľkou zriedkavosťou. Za najlepšiu ochranu považujú považujú nevykonávanie lesníckych činností, čím naznačujú, že hlavnými "podpaľačmi" sú lesníci.
Netreba zastierať, že naozaj poznáme aj požiare založené lesnými robotníkmi, najčastejšie z nedbalosti pri spaľovaní haluziny. Pravdou aj je, že príčinou väčšiny požiarov v miernom pásme je už mnoho tisícročí naozaj človek. Nejde však zďaleka len o lesných robotníkov. Podľa dostupných štatistík sú najčastejšími príčinami vypaľovanie trávy, zakladanie ohňov v prírode, fajčenie a úmyselné podpaľačstvo. Na týchto požiaroch sa podieľa široká škála obyvateľstva - turisti, deti, miestni obyvatelia, náhodní návštevníci. Úmyselné podpaľačstvo je zvlášť nebezpečné, pretože takéto požiare bývajú zakladané veľmi rafinovaným spôsobom sťažujúcim ich včaqsné odhalenie a hasenie.
Z prírodných príčin treba spomenúť najmä blesk, existuje však aj viacero mysterióznych požiarov, u ktorých sa predpokladá prírodná príčina, pretože podľa našich znalostí sa va danom teréne nikto nepohyboval, ale požiar nie je možné pripísať ani blesku.
Obr. 10 Preschýnajúce kalamitné plochy sa často nachádzajú v blízkosti turistickej cesty a predstavujú veľké riziko pre široké okolie. Zatiaľ nič nepotvrdzuje, že by zápalnosť plôch klesala. To, že tu zatiaľ nedošlo k požiaru svedčí len o disciplinovanosti návštevníkov Tichej doliny a šťastnej zhode náhod. (Stav k 15.6.2007) |
Obr. 10 Ako vidíme, časť ležiacich stromov prežíva aj v treťom vegetačnom období, takže existencia ležiacich korún s preschnutým ihličím sa rozkladá na dlhé časové obdobie. (Stav k 28.6.2007) |
Obr. 11 Suché koruny stojacich stromov napadnutých podkôrnym hmyzom v susedstve ležiacej preschnutej kalamity výrazne zvyšujú riziko presunu ohňa do korunovej vrstvy lesných porastov a vzniku najničivejšej formy lesného požiaru - korunového požiaru . Takýto požiar sa šíri veľkou rýchlosťou a je schopný prekonať aj pomerne široké prieseky. V horiacich porastoch sa nedá dýchať, vďaka čomu sú veľmi nebezpečné aj pre lesné živočíchy. Nebezpečným materiálom je aj napadané suché ihličie napadnutých porastov. Súvis medzi požiarnym rizikom a premnoženiami lykožrúta teda nie je zanedbateľný. (Stav k 23.7.2007) |
Ďalšie extrémne názory
Existuje aj ďalšia skupina aktivistov, ktorá pre zmenu považuje požiare za prirodzenú súčasť lesných ekosystémov, proti ktorej sa netreba brániť. Táto skupina tvrdí, že požiarom zasiahnuté plochy rýchlo (čože je to pár storočí) zregenerujú. Táto skupina občas hlása, že človekom založený požiar je vo vývoji územia negatívnou udalosťou, zatiaľčo prirodzene vzniknutý požiar v tom istom území treba hodnotiť pozitívne. V skutočnosti len časť, prevažne nelesných, ekosystémov, vyskytujúcich sa mimo nášho klimatického pásma, je viazaná na pravidelné požiare. Pre ostatné ekosystémy, vrátane našich lesov, je požiar zvrátením vývoja o niekoľko štádií späť, žo býva často spojené so stratou biodiverzity. Každopádne je dopad požiarov na ekosystémy ďaleko silnejší, než napr. dopad holorubov, či iných foriem hospodárenia.
Aké je riešenie?
Z vyššie uvedených skutočností je zrejmé, že podceňovanie lesných požiarov naozaj nie je tou správnou cestou. Už len vzhľadom na súčasné otepľovanie klímy sme nútení niečo robiť. Treba naozaj zvážiť, čo je pre nás prijateľnješie. Či uprednostníme určité, plošne obmedzené, poškodenie chránených území budovaním protipožiarnych pásov a dobudovaním cestnej siete do stavu umožňujúceho efektívne hasenie, alebo nekontrolovateľné požiare, ktoré môžu na strmých svahoch spôsobiť zmeny, z ktorých sa bude ekosystém zotavovať mnoho storočí.
Pri návrhu preventívnych opatrení sa, samozrejme, otvára veľký priestor pre rokovanie medzi ochranármi, lesníkmi a hasičmi. Každé opatrenie sa dá vykonať rôznym, šetrnejším aj menej šetrným, spôsobom. Protipožiarne pásy, nádrže a lesné cesty môžu byť budované vyslovene technicky, ale môžu byť aj citlivo osadené do krajiny, vedené prirodzenými terénnymi líniami či tváriace sa ako bežné lesné priesky a tajchy. Opatrenia musia odzrkadľovať realitu daného územia. V navšetvovaných lokalitách, ako je napr. Tichá dolina, je napríklad nutné aspoň odstránenie horľavého materiálu z blízkosti turistických ciest, zabezpečenie intenzívneho a efektívneho protipožiarneho hliadkovania počas suchých období (podotýkam, že napr. väčšina Tichej doliny nemá mobilný signál). V amerických a kanadských lesoch sa na zníženie požiarneho rizika využíva aj "prescribed burning", čiže úmyslené kontrolované vypaľovanie nebezpečných plôch tak, aby sa nepoškodili susediace porasty. S touto metódou však u nás nemáme skôsenosti a aj v zahraničí sa občas úmyslene založený požiar vymkne spod kontroly. Jednou z možností je aj dôsledné uzatvorenie rizikových oblastí pre návštevníkov - toto však asi nie je cieľom ani lesníkov, ani ochranárov. A navyše, tak rozsiahle územie ako je napr. oblasť Tichej a Kôprovej doliny, do ktorých sa dá vstupovať aj zhora, dokonca cež štátnu hranicu, sa nikdy nedá uzavrieť úplne dokanale, najmä nie pred podpaľačmi, ilegálnymi zberačmi lesných plodov, pytliakmi a podobne. Takíto "návštevníci" určite nebudú tabule so zákazmi príliš rešpektovať.
Možných riešení je určite viac. Na Slovensku zatiaľ nemáme s rozsiahlymi lesnými požiarmi priveľa skúseností a čaká nás veľa učenia. Domnievam sa však, že prvým krokom k riešeniu by malo byť uvedomenie si nebezpečenstva a spoznanie, že ochrana prírodných rezervácií proti požiarom je spoločným záujmom lesníkov aj ochranárov.
